Natalia Galisova

Vo Francúzsku si už nepochybne zvykli, že ich prezidenti nevedú práve usporiadané manželské životy. Pravdou je, že na Felixa Faureho zatiaľ nemá nikto, lebo predsa len, umrieť počas sexuálnych radovánok si ešte žiadny iný francúzsky prezident netrúfol. No kým v časoch Felixa novinári okolnosti smrti úctivo obišli, na afére Francoisa Hollanda si priam zgustli.

Doba sa mení. Ani Francúzsko už nie je to, čo bývalo. Od čias Charlesa de Gaulla sa o každom prezidentovi pošuškávalo, že si užíva radosti života nielen so svojou zákonitou manželkou, ale rád sa nechá utešiť aj v náručí inej ženy. Preč sú časy, keď média vedeli a mlčali.

Dnes už nikto veľmi neberie ohľad na súkromný život politikov. Kým Francois Mitterrand pomerne dlho ostal v očiach verejnosti nepoškvrnený a existencia jeho nemanželskej dcéry vyplávala na povrch až po štrnástich rokoch, Nicolas Sarkozy si už médiá vychoval a pravidelne ich vyživoval svojím dramatickým súkromím v štýle neverending story.

Istého času si do svojho súkromia nechala s potešením nahliadať aj Sarkozyho protikandidátka Ségolene Royalová. Neváhala zavolať médiá k pôrodu svojho štvrtého dieťaťa, ktoré priviedla na svet s vtedajším partnerom Francoisom Hollandom. Niet predsa krajšej udalosti v živote ženy – političky, ako poviť dieťa a dať o tom vedieť celému svetu. Dve muchy jednou ranou. Škoda len, že s partnerom Hollandom im to dlho nevydržalo. Niet sa čomu čudovať, je to vtáčik prelietavý.

Nebyť médií, rokmi kŕmených informáciami o záletoch politikov, internetu a ktovie čoho ešte, možno po tom ani pes na Champs Elysées neštekne. Lenže takto skončil Hollande pristihnutý na skútri, s chutnou čiernou prilbou na hlave, ako vchádza do apartmánu neďaleko Elyzejského paláca a sedem strán v magazine Closer patrilo už iba jemu a jeho afére. „Prvá dáma“ z toho skončila v nemocnici, druhá z toho určite nevyskakuje radosťou po strop, nuž a Hollande musí popri pálčivých ekonomických otázkach odpovedať aj na otázky súkromné.

Hollande, ktorý sa v boji o prezidentské kreslo proti Sarkozymu štylizoval do polohy „pána Normálneho“ a do Elyzejského paláca chcel opäť vniesť dekórum, sa ukázal ozaj ako normálny chlap. Veď dnes je nevera skutočne normálna. U vplyvných, aj u bežných. Nejeden Francúz by mávol rukou a ďalej razil svoju teóriu o tom, že súkromie je súkromie a politika je politika. Aj v prípade prezidenta.

Prudérnejší Američan by si mohol zahundrať, že politik, ktorý oklamal svoju manželku/partnerku, podvedie aj štát/národ.

Nuž a bežná Slovenska by sa pri všetkej tej nevernej normálnosti a normálnej nevernosti mohla spýtať, či politik zaujatý milostnou aférou má vo svojej hlave dostatok miesta na to, aby sa venoval krajine, za ktorú je zodpovedný. A tým nemám na mysli iba Francúzsko (v prípade prezidenta Hollanda aj Európsku úniu), ale aj Slovensko, kde sa už taktiež vyskytli politicky aktívne, ročníkovo mladšie, čo do mimomanželskej lásky miernejšie škandalizované,  (nielen) socialistické nápodobky pána Hollanda.