Medzinárodný festival bezdomoveckých a komunitných divadiel ERROR je špecifický. Človek sa ocitá v jednom priestore s potetovaným českým squatterom, distingvovaným holandským dôchodcom, slovinským dievčaťom s Downovým syndrómom, slovenským predajcom časopisu Nota Bene a aj so živým koňom. Každý hrá svoju rolu a predkladá divákovi kus seba. A divák sa nestačí čudovať.
Neverí vlastným očiam, keď na scénu, bezchybne pripravenú za 5 hodín, vstúpi 17 holandských seniorov. Ich vekový priemer je zhruba 70 rokov. Postupne každý z nich rozpovie svoj životný príbeh. Dalo by sa povedať, že nič zvláštne. Ale to by z nich nemohla sršať toľká energia! S prehľadom ňou naplnili celú miestnosť. Spievali, tancovali, radovali sa tak intenzívne, že týmto stavom nakazili všetkých prítomných. Krásna forma epidémie. Škoda, že sa ňou nemôžu doživotne nakaziť naši seniori…
Divák následne rozmýšľa, čo mu asi ponúkne improvizácia v podaní českej formácie „Nadějné divadlo“ zloženej z chlapcov, bezdomovcov, bývalých drogovo závislých, pohybujúcich sa v okolí pražskej hlavnej stanice. Čierne družstvo (rómske) pred jeho očami „patle marikle“, biele družstvo mieša palacinky. Pritom každý rozpovie čosi o svojom živote. O zážitkoch, keď sa ako závislí objímali s nepodareným pečivom v smetiaku pri pekárni ako strýko Držgroš s peniazmi, či zaspávali na pražskej stanici s ruksakom pod hlavou a zobúdzali sa len s prackami, čo po ruksaku zostali. Napokon svoje kuchárske umenie ponúknu divákom. Vtedy sa môže stať, že divák ostane sám sebou prekvapený. Ako ja. Uvedomila som si, že nedokážem zjesť ani kúsok „marikle“ napriek tomu, že som si z neho hrdinsky odlomila. Neverím rómskym rukám. Hrozné. Viem dať do úst tvrdý chlieb, po ktorom behajú potkany, ale jedlo, ktoré pred mojimi očami pripravuje Cigán, zjesť nedokážem.
Divákom ďalej servíruje svoju hru „Bábka“ Divadlo bez domova. Na scénu prichádzajú herci. Ľudia bez domova, mladí ľudia na invalidných vozíčkoch, ľudia s psychiatrickou diagnózou či po výkone trestu. Hra o pocite samoty, individualizme, ktorý ľudí dnešných dní obklopuje oveľa mohutnejšie ako spolupatričnosť, je ťaživo aktuálna a v podaní osôb s mentálnym a telesným postihnutím a ľudí bez domova je navyše nástojčivá. Som rada, keď na záver hry zisťujem, že osamotenie zmizlo a už ho viac nik necíti.
Napokon na nádvorie Pisztoryho paláca vkročí živý, čierny, majestátny kôň. Divák ho povzbudzuje potleskom. Toto ozaj nečakal. Ja áno. Na tom koni som sedela a snažila sa spolu s kamarátkou Zuzkou predviesť to najlepšie, čo v nás je. Potlesk, ktorého sme sa dočkali, bol výnimočný. Potlesk pestrej palety ľudí. Bezdomovci, bývalí drogovo závislí, telesne a mentálne postihnutí, starší, mladší, bieli, čierni. Všetka „inakosť“ sa v istej chvíli vzácne zjednotila do jedného zvuku. Každý je iný a predsa sú všetci v jednom momente jednakí.
zdroj foto v clanku – www.divadlobezdomova.sk
Medzinárodný festival bezdomoveckých divadiel potešil, odhalil ukryté, rozosmial, skrúšil odhalenými osudmi, poučil, ale najmä – bol a ostal po ňom zážitok. Presne to, čo po dobrom predstavení človeku v mysli ostať má.